Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

14.10.11
7
Milí priatelia. Rád by som sa s vami občas podelil o moje myšlienky, informácie, nápady, kritiku súčasného stavu v našej spoločnosti a na oplátku si zasa prečítal vaše postrehy. Tiež by ma zaujímalo, ako by ste chceli riešiť súčasný neutešený stav našej spoločnosti. Pretože už ma naozaj hnevá ako naši politici beztrestne šafária s našimi spoločnými peniazmi a doslova sa nám vysmievajú s pocitom, že nemáme možnosť nijako s nimi zatočiť. Ale najprv sa predstavím.


Volám sa Michal Krištofič a narodil som sa tak ako každý z vás. Narodil som sa v minulom storočí a tisícročí. Narodil som sa „normálnym“ rodičom, ktorí si na svoje živobytie zarábali celý život vlastnou poctivou prácou. A poctivo odvedená práca bola prvoradým cieľom môjho každodenného snaženia. Či to už bolo učenie a štúdium od základnej školy až po vysokú, alebo pomoc pri stavbe rodičovského rodinného domu, či práca v záhrade alebo vo vinohrade. Nikdy mi nebola cudzia ani ťažká fyzická robota, ktorá vyžadovala litre potu a vždy som mal radosť z dobre vykonanej práce. „Odfláknutú“ robotu neznášam, čo sa samozrejme nepáči jej autorom. Rovnako tak nemám rád bohapusté prázdne reči. Nemám vo zvyku starať sa len o „vlastné veci“ a kritizujem chyby, nedostatky i nevhodné správanie. Často bez okolkov, priamo, čo mnoho samoľúbych ľudí neznáša. Na druhej strane sa snažím prijať kritiku na môj účet a poučiť sa z nej. S týmto mojím postojom súvisí aj fakt, že som nikdy nebol členom žiadnej strany. Byť členom strany znamená podrobiť sa často tlaku až diktátu bez ohľadu na vlastný názor. Isteže, tým, ktorí sa podrobia to prináša mnoho výhod: popularitu, funkcie a moc, financie – a o to hlavne ide! V jednote je sila a takéto bratstvo ako veľká vlna prevalcuje každého jednotlivca. Ale je to za cenu straty vlastnej osobnosti. A ja som chcel byť vždy sám sebou, mať čisté svedomie a riadiť sa zásadami, ktoré vychádzajú z morálky.

Som zástancom zmysluplnej diskusie, prekladám alternatívne návrhy, racionálne a logické fakty a to isté očakávam aj od ostatných účastníkov diskusie. Nemám rád vopred pripravené scenáre, dopredu dohodnutý výsledok hlasovania a snahu za každú cenu presadiť svoju koncepciu (napr. koalícia) a zabrániť presadeniu všetkého, čo je navrhnuté a dobré (opozícia), len preto, že to navrhla protistrana. Je to extrémizmus, ktorý nikdy nič dobré nepriniesol.

Tieto postrehy vyplývajú z môjho 12-ročného pôsobenia v komunálnej politike ako poslanca v Rači (1998-2010) a z každodenného sledovania vrcholovej politiky. Obe politiky sa nás ako občanov veľmi dotýkajú, navzájom súvisia a ovplyvňujú sa a nedá sa povedať, že jedna viac alebo menej ako druhá. Mám však dojem, že v oboch sa politici málo zaujímajú o občana a jeho problémy. Poslanecké dni, ktoré boli organizované v minulých volebných obdobiach v Rači neboli veľmi účinné, pretože občania ich málo navštevovali a tí, ktorí prišli a vznášali svoje pripomienky, neboli spokojní s ich riešením. Chyba bola možno aj v tom, že pripomienky boli prenášané na zodpovedných pracovníkov cez profesionálnych pracovníkov Miestneho úradu a občas tiež preto, že boli oprávnene kritické a ťažko ich bolo vyvrátiť či vysvetliť. Preto by bola možnosť na tomto blogu uviesť kritické, ale dobre mienené poznatky „obyčajných“ občanov, ktorí pre rôzne dôvody na tieto „dni“ nechodili a z rôznych príčin ani chodiť nebudú. Dúfam, že si „račianska vrchnosť“ prečíta tieto pripomienky a tie oprávnené zahrnie do svojej agendy.

Dúfam, že sa nám spolu podarí urobiť (nielen komunálnu) politiku ľudskejšou vo všetkých oblastiach a že sa nenaplnia pesimistické predpovede mnohých prognostikov. Problémy Slovenska úzko súvisia s problémami Európy a ostatného (ekonomicky vyspelého) sveta, a preto ich nemôžeme ignorovať, ale riešiť z viacerých uhlov pohľadu. Súčasná kríza v Európe a vo svete je toho dôkazom, mnohé poznatky zahraničných odborníkov platia tiež pre Slovensko.

Napr. ekonóm P. Stanĕk zo Slovenskej akadémie vied otvorene hovorí o tom, že problém svetových mocností je v tom, že žijú dlhodobo na dlh, teda okrem 5 % najbohatšej triedy, ktorá ale získava 95 % vytvoreného bohatstva. Problém Slovenska je zasa ten, že „podnikateľská provízia“ (=korupcia) je 10 – 30 % z ceny diela, a preto by bolo oveľa účelnejšie, keby sem prišla urobiť poriadok napr. talianska mafia Ndrangheta, ktorá berie iba 5% províziu. Toto maslo ale nemáme na hlave my občania, ale všetky slovenské vlády, ktoré tu boli od roku 1989. Pretože po získaní moci sa nepostarali o nápravu, ktorú vehementne presadzovali pred voľbami, teda predtým, ako sa k moci dostali.

Gerald Celente, známy trendový politik z USA predpovedá skorý príchod vojny, ako riešenie konfliktov medzi štátmi, ale aj medzi bohatými a chudobnými i vo vyspelých štátoch. Hovorí: „Politika je showbiznis pre ošklivých ľudí“. Po 12 rokoch v komunálnej politike a vyše dvadsaťročných skúsenostiach s vrcholovou politikou po „nežnej“ revolúcii mu musím dať za pravdu. Neplatí to síce na 100%, ale aj menšina darebákov vie napáchať veľa škôd.

A moja otázka na koniec. Ako môžeme veriť vrcholovým európskym politikom, ktorí chcú vyviesť Európu z krízy, keď tí istí politici sú tam „hore“ dlhé roky a spôsobili, že sa táto kríza rozvinula? Celý čas pre jej zastavenie urobili málo alebo nič, ale teraz jej riešenie hodia na plecia nás – daňových poplatníkov. Tak ako to napísal Gerald Celente: „Organizácie ako Medzinárodný menový fond či Európska menová únia zachraňujú veľké korporácie, banky, finančné a investičné inštitúcie, ktoré zle investovali. Keď títo ich kamaráti prídu o svoje peniaze, politici ich vezmú od radových občanov a kamarátom zahoja rany. A tomu hovoria úsporné opatrenia!“

Nedávno som videl video, v ktorom hodnoverne ukazujú, ako je celosvetová verejná mienka manipulovaná vládami USA, Veľkej Británie, ale aj Ruska a ďalších krajín (Izrael) najmä v súvislosťami s vojnami v Iraku, Afganistane, Izraeli. Všetky informácie a obrazové materiály dodávajú vládne agentúry a noviny, televízne stanice a novinári, ktorí ich preberajú sú uprednostňovaní a rôzne odmeňovaní, ale slobodní novinári, ktorí prinášajú neskreslenú informácie, sú zastrašovaní a perzekvovaní. V podstate sa pravdivé informácie ani nedozvieme, žijeme ustavične v klamstve a nemôžeme si urobiť skutočný obraz o konflikte.

Riešenie na prekonanie krízy vyriekol už v roku 1932 podnikateľ Tomáš Baťa:

„Příčinou krize je morální bída. Přelom hospodářské krize? Nevěřím v žádné přelomy samy od sebe. To, čemu jsme zvykli říkat hospodářská krize, je jiné jméno pro mravní bídu. Mravní bída je příčina, hospodářský úpadek je následek. V naší zemi je mnoho lidí, kteří se domnívají, že hospodářský úpadek lze sanovat penězi. Hrozím se důsledku tohoto omylu. V postavení, v němž se nacházíme, nepotřebujeme žádných geniálních obratů a kombinací. Potřebujeme mravní stanoviska k lidem, k práci a veřejnému majetku. Nepodporovat bankrotáře, nedělat dluhy, nevyhazovat hodnoty za nic, nevydírat pracující, dělat to, co nás pozvedlo z poválečné bídy, pracovat a šetřit a učinit práci a šetření výnosnější, žádoucnější a čestnější než lenošení a mrhání. Máte pravdu, je třeba překonat krizi důvěry, technickými zásahy, finančními a úvěrovými ji však překonat nelze, důvěra je věc osobní a důvěru lze obnovit jen mravním hlediskem a osobním příkladem.“

Toľko na začiatok ako námety do diskusie, ktorá sa dúfam úspešne rozbehne.


S pozdravom „Nech sa nám darí“
                                                                                                                                    Mišo Krištofič
Novší príspevok
starší príspevok
(zobrazuje sa najstarší príspevok)

7 comments:

  1. Ahoj, Michal,
    teší ma Tvoj vstup na web, aj to, že je taký razantný. Vyjadril si nespokojnosť s dianím okolo nás, napísal si o sebe a hodnotách, ktoré vyznávaš, ponúkol si otvorenú debatu a spoločné hľadanie riešení. K otvorenej debate patria otvorené aj nepríjemné otázky. Verím, že ich znesieš a nevyhneš sa odpovediam.

    Zaujalo ma, že si nikdy nebol členom žiadnej strany. Napriek tomu si dosiahol vedecký stupeň CSc. a pedagogickú hodnosť docent. Čomu pripisuješ oba tieto svoje osobné úspechy, o ktoré sa pred rokom 1989 mohli pokúsiť skoro výlučne len členovia KSČ?

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Michal Krištofič20. 10. 2011, 11:09:00

    Dosiahnutie mojej vedeckej a pedagogickej hodnosti napriek tomu, že som nikdy nebol členom žiadnej strany si vysvetľujem nasledovne.:
    1. CSc. Príjmačky a prijatie na ašpirantúru som absolvoval v r. 1971, keď ešte (aspoň podľa môjho názoru) nebol naplno rozbehnutý proces „normalizácie“ spoločenského života po vpáde spojeneckých vojsk v r. 1968. Možno aj vedenie Chemickej fakulty nebolo tak dogmatické a možno aj moje dobré študijné výsledky na fakulte mi boli nápomocné v tom, že som mohol úspešne dokončiť moju ašpirantúru.
    2. Docentúru som získal až v r. 2008, teda za „novej“ éry, keď politická príslušnosť už nebola rozhodujúca. Pritom pre „zdravé kádre“ bolo za socializmu bežné, že docentúru získali po 5 – 10 rokoch od získania CSc a mne to trvalo 20 rokov.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Michal,
    píšeš, že docentúru si získal za "novej" éry, keď politická príslušnosť už nebola rozhodujúca. Znamená to, že nejakú rolu predsa hrala? Ako sa to prejavovalo?

    A ak dobre počítam, docentúru si získal až po 30 rokoch, v 19. roku "novej" éry.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. politicka prislusnost je vzdy a vo vsetkom rozhodujuca. Vsak pan Kristofic

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Michal Kristofic16. 1. 2012, 10:57:00

    Politická príslušnosť je vždy a vo všetkom rozhodujúca. Však pán Krištofič.

    Takto sa mi ozval na môj blog anonym. A ja mu odpoviem, nie anonymne, osobne, ale takto verejne, aby som aj ďalších ľudí vyprovokoval k tomu, aby sa nad tým zamysleli.
    Prvá veta anonyma znamená, že anonym so mnou súhlasí. Druhá veta už nie je taká jednoznačná. Buď potvrdzuje prvú vetu, alebo môže byť aj jej spochybnením, ironizáciou. To závisí od intonácie pri jej vyslovení, alebo na tom, či má byť na konci otáznik.
    Teraz k tomu či politická príslušnosť je vždy a vo všetkom rozhodujúca. Myslím si, že takmer na 100 %. Politická príslušnosť znamená byť členom politickej strany, ktorá má určité ideály, program a spôsob(y) ich presadzovania. Pokiaľ človek vstúpi do strany musí sa s nimi stotožniť. Niekto to urobí s čistým srdcom, niektorí to urobia pre lepšie „fleky“ a z toho vyplývajúce vyššie príjmy Tí prví si obyčajne ctia ideály a z toho vychádzajúci program, ale málokedy poznajú spôsoby ich presadzovania. Ak po čase spoznajú nečestné spôsoby a priečia sa ich svedomiu majú problém ako to riešiť. A ak z toho nevyvodia pre seba žiadne dôsledky pridajú sa k tým druhým. Tých druhých žiadne nečestné spôsoby vlastne ani nezaujímajú a dôležité sú pre nich len výhody plynúce z členstva v strane. Straník, ktorý takéto spôsoby pomáha aktívne (ale aj pasívne) presadzovať je plne zodpovedný za škody, ktoré táto strana spôsobí. Je len malý rozdiel v zodpovednosti keď ich presadzuje aktívny straník, alebo „len“ pasívny. Obidvaja sú viac, oveľa viac zodpovední za spôsobené škody ako nestranník, ktorý ako jednotlivec má málo možností bojovať proti kolektívnym, straníckym praktikám. Toto sa týka tak minulosti (socializmus), tak i prítomnosti (po „nežnej“ revolúcii). Straník je o to viac zodpovedný, lebo zásluhou strany zastával často dôležité postavenie, v ktorom mohol narobiť škody, za ktoré ho doteraz nikto (v našom štáte) nezobral na zodpovednosť a navyše bol dobre zaplatený (ale aj zapletený) – plat, odmeny a iné výhody napr. imunita, či už oficiálna (poslanci), alebo neoficiálna (diery v zákonoch). Straník už nie je nestranný. Už je viazaný straníckou disciplínou, ktorej porušenie sa trestá rôzne: nedaním alebo odňatím výnosnej funkcie, nezaradením na zvoliteľné miesto, alebo až vylúčením zo strany. A straníci si dobre rozmyslia či túto falošnú disciplínu porušia.
    Tí, čo sledujú politické dianie na Slovensku (a ja tiež) máme naozaj ťažkú pozíciu v najbližších voľbách. Všetky tradičné strany resp. viacerí ich vysokopostavení členovia, ktoré(í) doteraz tvorili ponovembrové parlamenty a vlády majú ťažko pošramotenú povesť a my nevieme koho voliť. Povedal by som, že sme „stratená“ generácia, pretože vo všetkých doterajších (parlamentných i prezidentských) voľbách sme si vyberali vždy len „menšie“ zlo, ktoré sa nakoniec ukázalo ako väčšie než sme sa nazdali.
    A to všetko vďaka stranám a straníkom.

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Michal,
    Tvoje tvrdenie, že

    „(straníci) sú viac, oveľa viac zodpovední za spôsobené škody ako nestraník, ktorý ako jednotlivec má málo možností bojovať proti kolektívnym, straníckym praktikám“

    ma ako celoživotného nestraníka milosrdne zbavuje viny za zlo a nešváry, čo nás obklopujú. Úľavu mi ale neprináša, naopak, mám neodbytný pocit, že vinu za neprávosti v obci/meste/kraji/štáte nesieme aj my, nestraníci. Tým, že strany a straníkov pasívne trpíme / aktívne volíme, dávame ich moc legitimitu, no nedokážeme kontrolovať spôsob, akým s ňou narábajú. Nevieme našim zástupcom klásť nepríjemné otázky, nedokážeme na nich vyvinúť účinný tlak, aby moc uplatňovali zodpovedne, aby sa neobohacovali, aby nekradli. Tých najhorších zástupcov-straníkov dokážeme z času na čas od moci odstaviť, aj to len nahradením za iných straníkov, aby sme si po čase rezignovane vzdychli „jeden za 18, druhý bez 2 za 20“...

    Totalitu sme pred vyše 20 rokmi vymenili za demokraciu. Niečo sa zmenilo k lepšiemu, niečo k horšiemu, no ako s nami nestraníkmi, „obyčajnými ľuďmi“, zametali straníci za totality, tak s nami zametajú aj v demokracii. Zmenil sa len počet a názvy strán, arogancia moci zostala. Dá sa to vôbec nejako zmeniť? Je nejaká alternatíva?

    OdpovedaťOdstrániť
  7. kritika nasej spolocnosti. co tak kritizovat svinstva spachane z poslaneckych stoliciek?

    OdpovedaťOdstrániť