Keď pri hudobnej produkcii stráca sa nám rytmus,
keď stráca sa nám melódia, keď hlavným stáva sa len rámus,
tak vtedy z hudby je len paródia. Vtedy je to iba o umenie pokus
a vkus sa zrazu zmení na poriadny „humus“.
Keď nie súzvuk rozochveje telo, ale urobí to zosilňovač,
vtedy smutno v duši máme a oči iba pre plač.
A kultúra sa stáva utópia. Keď decibely útočia na srdce, týmus, anus,
keď tóny pichajú jak kaktus,
vtedy myslíme skôr na prasknuté bubienky, niekedy až funus.
A na zákony, pravidlá či úzus,
ktoré zakázali by tak przniť umenie.
Bo ono života je korenie a nemá to byť bolesť, utrpenie, súženie.
Kde sú všetci bezpečnosti kontrolóri, ktorí zaistiť by mali,
by speváci či diskdžokeji radšej hudbou uspávali,
než sa na hluchnutí obecenstva podieľali?
Aby radšej spokojní a rozjasaní líhali sme do postelí,
tešiac sa na ďalší koncert, disku, show alebo halali.
Nech každá z týchto udalostí iskru v srdci zapáli
a v každom z nás sa pre umenie nadosmrti vatra citov ustáli.
Nech umenie nie silou, ale krásou láme žitia prekážky a skaly.
Nech nenapína zbytočne a škodlivo tie nesprávne svaly.
Menej niekedy je veru viac, nech sa mu teda radšej máli.
(po predstavení Čajočky 22.02.2010)
0 comments:
Zverejnenie komentára